Splitboard si v posledných rokoch vyžaduje čoraz viac pozornosti a bežne ho vídať už aj na slovenských kopcoch. Rozhovor s jedným z vyznávačov splitboardingu Matúšom Bušíkom. (Článok bol publikovaný v maďarskom magazíne SKI plus).
Tatry pozná z inej stránky ako väčšina lyžiarov, ktorí tam zavítajú. So splitboardom, teda so snowboardom, ktorý sa dá pozdĺžne rozložiť na dve lyže a umožňuje vám tak šliapať do kopca a následne jazdiť vo voľnom teréne.
Na lyžiarskych svahoch sa len málokedy stretneme s ľuďmi, ktorí šliapu do kopca v snowboardových topánkach a s akýmisi čapatými lyžami. Tie na jeho vrchu spoja do jednej časti a vznikne plnohodnotný snowboard.
Splitboardy sú určené najmä vyznávačom freeride snowboardingu a umožnia vám dostať sa tam, kam by ste bez lyží nevyšli.
Od lyží po dosky
Matúš vyrastal v Prievidzi (najväčšej diere – toto pomenovanie si vyslúžila vďaka piesni od slovenskej kapely Karpina). Ešte bol len škôlkar, keď mu rodičia pripevnili lyže k nohám v neďalekom lyžiarskom stredisku Fačkovské sedlo.
Prvýkrát na snowboarde stál v deviatich rokoch a rýchlo si ho obľúbil, najmä kvôli hlbokému snehu a možnosti odlíšiť sa.
„Šmýkať sa s doskou v čerstvom prachovom snehu je úžasné. Je to iný pocit v porovnaní s lyžovaním,“ hovorí a dodáva, že splitboard mu otvoril nový svet v porovnaní s minulosťou.
Vysoké Tatry prvýkrát so snowboardom navštívil v roku 2014, tak že kráčal do kopca so snežnicami na nohách a so snowboardom na chrbte.
Takéto putovanie ukončil v roku 2017 jeho prvý splitboard, o ktorom už predtým počul a videl práve v Tatrách. Ako si spomína, reakcia bola jednoduchá: „Wow, čo je to?“ spýtal sa a hneď vedel, že jeden potrebuje.
Splitboard vyriešil jeden z večných problémov freeridu, a to stúpania. Ak nemáte peniaze na helikoptéru, tak nejako musíte dosiahnuť vrchol a nosiť snowboard po celý čas na chrbte nebolo príliš príjemné.
Na druhej strane splitboard poskytuje určité výhody skialp lyží a zjazdujete stále na doske.
Ako funguje splitboard?
Splitboard je pozdĺžne predelený snowboard a skladá sa z niekoľkých hlavných častí. Základ tvorí doska respektíve dve lyže, ktoré viete využiť na šliapanie do kopca, ale aj na jednoduchší a kratší zjazd.
Ďalej je to viazanie a jeho prvky a potom clipy, ktoré fixujú zložený splitboard. Splitboard je v zloženom stave uchytený v 6 fixných bodoch a tie najdôležitejšie sú pod viazaním, tam sú sily pôsobiace na dosku najväčšie, okrem toho sú fixné body na oboch koncoch a medzi viazaním a koncami.
Výhodou splitboardového viazania je aj to, že podobne ako pri skialpinistickom viazaní, viete pätku zodvihnúť a prispôsobiť tak viazanie na stúpania v strmšom teréne. Okrem dosky a viazania potrebujete ešte stúpacie pásy, ktoré vám umožnia šliapať do kopca, teleskopické lyžiarske palice a ak sa plánujete pohybovať vo voľnom teréne tak lavínovú výbavu.
Na otázku, či si užíva aj stúpanie pohotovo odpovedá: „Ale áno. Patrí to k tomu a ak si chcete užívať jazdu z nedostupných terénov a v strmých žľaboch nejako sa tam musíte dostať a toto je najkrajší spôsob ako vyjsť na kopec.
Navyše s partiou zažijete na túre množstvo zážitkov, podebatujete o rôznych témach a aj sa nasmejete.
Aj s mojou manželkou Miriam sme sa spoznali na horách. Bolo to dokonca na Valentína a ja som vtedy po prvýkrát zjazdil z Lomnického štítu.“
Ďalej však vraví, že kedysi preferoval jazdiť v lyžiarskych strediskách, ale dnes vyhľadáva prevažne voľný terén s minimom ľudí naokolo.
Legislatíva a lavínová problematika
Každý štát má iný pohľad na vykonávanie skiaplinizmu prípadne splitboardingu vo voľnom teréne.
Na Slovensku rozoznávame niekoľko oficiálnych skiaplinistických areálov, v ktorých sa môžu skiaplinisti slobodne pohybovať. Ide o niektoré miesta vo Vysokých a Západných Tatrách, Nízkych Tatrách a Malej alebo Veľkej Fatre.
V decembri 2023 vstúpil do platnosti nový návštevný poriadok Vysokých Tatier, ktorý umožňuje vstup skialpinistov aj do uzavretých častí národného parku za niekoľkých podmienok.
Musia byť registrovaní v národnom horolezeckom zväze a mať o tom príslušné potvrdenie (na Slovensku James alebo rakúsky Alpenverein), musia zaregistrovať svoju túru (proces ako toto bude prebiehať zatiaľ nie je známy).
Ak dané podmienky spĺňate môžete sa pohybovať napríklad vo Vysokých Tatrách, s tým, že zjazd ktorý absolvujete by mal mať náročnosť minimálne S4 – dostatočne široké žľaby a svahy s prevládajúcim sklonom 35°- 45° pri nízkej expozícii.
Alebo plytšie svahy so sklonom od 30° do 40° pri vysokej expozícii alebo s možnosťou výskytu jedného alebo viacerých užších miest.
Matúš podľa svojich slov najradšej jazdí práve v našom najvyššom pohorí a to z dôvodu, že ho relatívne pozná. Páči sa mu na Tatrách, že tu na rozdiel od Álp nie sú až také obrovské doliny, v ktorých veľmi dlho chodíte.
Najdôležitejším faktorom, ako ostať v bezpečí je plánovanie túry. Na jednej strane je dobré mať v horách prehľad a poznať to konkrétne pohorie, ale vôbec to nie je len o tom.
Dôležité je pravidelne sledovať vývoj počasia a podmienok na horách. Kontrolovať množstvo snehu a situáciu, pri ktorej napadol.
Sledovať silu a smer vetra pri snežení, aj po ňom. Sledovať aktuálnu lavínovú situáciu a následne tieto veci takisto vyhodnocovať v teréne.
Ak plánujete so skialpinizmom začať a chcete sa pohybovať aj vo voľnom teréne, určite vám odporúčame absolvovať lavínový kurz s odborníkmi, kde sa naučíte pracovať s lavínovou výbavou a nazriete do snehovej problematiky, ktorá je naozaj komplexná. Svoje poznatky si potom overíte v teréne.
Lavíny
Samozrejme lavíny v horách padajú a ak budete hory navštevovať často, nejakú určite uvidíte. V najlepšom prípade z diaľky.
Aj Matúš už bol svedkom niekoľkých lavínových nehôd: „Raz sme s kamarátom jazdili v Mengusovskej doline, v ten deň už som nemal energiu a vyššie už som nechcel ísť, tak som si povedal, že sa otočím a pôjdem na chatu.
V tom som videl a počul padať lavínu, ktorá mierila kúsok odo mňa. Vedel som, že na tom svahu sú ľudia a že to nemusí skončiť dobre.
S kamošom Filipom sme boli kúsok od seba a bežali sme na miesto, kde sme okamžite začali konať. Našťastie všetko dobre dopadlo a zhruba po piatich minútach sme vykopali jedného českého skialpinistu, ktorému z pod snehu trčala iba lyža a hlavu mal asi 1,5 metra pod povrchom.
Nejazdi sám
Ak v horách panujú nepriaznivé podmienky a počasie, alebo je vyhlásený 4. a 5. stupeň lavínového nebezpečenstva, zostaňte mimo vysokých hôr, riziko lavín je tu naozaj obrovské a netreba ho podceňovať.
Takisto pri stupňoch 2. a 3. je pohyb rizikový a vyžaduje si znalosť lavínovej problematiky. Najdôležitejší pravidlom v horách je však nejazdiť sám. Akonáhle sa človek dostane do problému je dobré mať niekoho nablízku. Ak ste v horách sami, nemáte sa na koho obrátiť, môžete si samozrejme zavolať pomoc, ale kým príde môže byť už neskoro.
„Pred dvoma rokmi som v Tatrách spoznal veľmi dobrého splitboardistu, so skúsenosťami a prehľadom. Presne tak nejak by mal vyzerať váš parťák v horách, je to niekto na koho sa dá spoľahnúť,“ hovorí Matúš a dodáva: „Už sme spolu čo to pojazdili, aj nejaké naozaj náročné tatranské zjazdy.“
To však začínajúcim jazdcom neodporúča. Dôležité je dostať sa do lyžovania alebo snowboardingu mimo upravený terén postupne. Najprv si odbehnite mimo zjazdovku, neskôr do lesa a ak už sa cítite sebaisto vo všetkých typoch snehu a vo všetkých terénoch môžete vyskúšať nejaké žľaby napríklad na Chopku v Jasnej.
Samozrejme pri dodržaní všetkých bezpečnostných pravidiel a s potrebnou výbavou.
Vysnívané destinácie
Tatry sú pre Matúša srdcovou záležitosťou a táto sezóna bude už desiatou, v ktorej bude so spliboardom brázdiť miestne svahy.
Okrem toho zavíta občas aj do Álp, či už tých rakúskych, talianskych, švajčiarskych či francúzskych. Tu je nekonečno možností na jazdu a taktiež lyžiarske strediská sú tu na naozaj vysokej úrovni.
„V roku 2016 sme sa so slovenskou partiou dostali do severnej Indie, konkrétne oblasť Kašmír, kde sme jazdením strávili asi 2 týždne. Bolo tu vynikajúce jedlo, milí ľudia a prijateľné ceny. Jeden deň sme jazdili na helikoptére, ktorá nás 5-krát dostala na kopec. Ostatné dni sme využívali lanovku v stredisku Gulmarg, ktorá vás vyvezie až do výšky 4 000 m.n.m. a všetky zjazdy sú tu neupravované a čaká vás tu ten pravý freeride,“ hovorí Matúš o svojom nezabudnuteľnom zážitku.
Okrem toho dodáva, že rád by sa pozrel aj do Japonska, kde je najlepší prašan, alebo zajazdil niekde na kopcoch v južnej Amerike, kde v lete chodia jazdiť všetci profíci zo severnej pologule.
