Červený žľab je ikonický svojou dĺžkou a dlhým zúžením, ktoré niekedy dosahuje ledva 2 metre. My sme si na vhodné podmienky v ňom počkali, pravidelne sme ich sledovali a na štvrtý tohtoročný pokus sme sa dostali až na jeho vrch, odkiaľ sme jazdili.
Na úvod treba podotknúť, že ide o ťažký zjazd a neodporúčam ho nikomu, kto si nie je maximálne istý svojou lyžiarskou technikou, nemá kompletnú výbavu, alebo má akékoľvek pochybnosti.
Červený žľab však patrí k tatranským skvostom a kto sa venuje extrémnemu lyžovaniu alebo snowboardingu skôr či neskôr svoju pozornosť upriami aj na tento žľab. Inak tomu nebolo ani v mojom prípade a tento rok ma začal žľab lákať a chodil som sem pravidelne pozorovať podmienky a typ snehu.
Nakoniec to skončilo úspešným pokusom 18. februára, keď sme sa po spoločnej debate s kamarátom Ferom dohodli, že to pôjdeme znova skontrolovať.
Pár technických informácií o zjazde:
Prevýšenie: 700 m (na dno Mengusovskej doliny)
Sklon: prvých cca 30 m okolo 45°, ďalej 150 m 50-55°, spodná časť 35-40°
Obťažnosť: S6-, E2+ (Podľa hodnotenia Mira Peťa)
Subjektívne hodnotenie: V žľabe panovali dobré podmienky, bol dostatočne až nadmieru vysnežený, čo znižovalo celkovú náročnosť zjazdu. V zúžení sa na bokoch nachádzal ľad, takže ak aj bolo širšie jazdiť sa dalo len stredom, resp. to bolo najbezpečnejšie. V strede sa však tvorili splazy z mäkkého snehu.
Je sobota a po niekoľkých dňoch nie najlepšieho počasia to vyzerá tak, že nedeľa v Tatrách by mohla priniesť ovocie. Viem to ja, ale so mnou aj ďalších 3421 skialpinistov nielen zo Slovenska.
Volám s Ferom a dohadujeme sa, čo vymyslieť. Navrhujem, aby sme išli na Prostredný Hrot, kde som ešte nebol a veľmi by som sa tam chcel ísť pozrieť. Ferovi sa spočiatku tento nápad páči, ale oznamuje mi, že dnes bol v Sedle nad Červeným žľabom z Mlynice, nakukol do Červeného žľabu a sneh v ňom bol dobrý.
Po dvoch minútach sa zhodujeme, že to skúsime. Pre mňa to bude v poradí, štvrtý tohtoročný pokus, doposiaľ všetky boli neúspešné z rôznych dôvodov – hmla, ľadový rigol…
Samozrejme v žľabe chceme byť prvý, aj keď nepredpokladám masívnu účasť v ňom dohadujeme sa na skorý odjazd. Resp. skoro v noci vyrážam z Bratislavy, to však neznamená, že skoro budem aj v Tatrách. Nakoniec z parkoviska vyrážame o 7 ráno.
Snehu je na túto dobu málo a tak volíme cestu cez les, kde následne odbáčame skratkou priamo do Mengusovskej doline. V doline je dosť ľadovo a ľadové traverzy sú snom každého splitboardistu, to proste miluješ.
Po chvíli sme v žľabe a sme v ňom prví. Jupí! Začíname stúpať hore, ale mne to na tom ľade naozaj nejde, Rozhodne sa už na spodu obuť mačky, budem sa cítiť lepšie a nebudem sa trápiť v každom kroku.
Po chvíli sa opäť dostávam na čelo, keďže Fero prezúva tiež, ale za nami už vidím dvojicu skialpinistov, ktorí vyzerajú veľmi sviežo a do kopca utekajú. Snažím sa teda zvýšiť tempo a hore chcem byť prvý.
To som však netušil, že je to Tomáš, na ktorého tempo teda reagovať nestačím, ani náhodou… 😀 Po chvíli ma dobehne, pozdraví a priateľským tónom oznámi, že mi prišiel pomôcť. Super, aspoň nemusím prešľapávať stopu.
Za nami vidíme ešte Tomášaovu kamarátku z Čiech a dvoch horolezcov, ktorí postupujú naviazaní na lane. Dnes je tu premávka.
Prechádzame prvým zúžením, chvíľu oddychujeme, ale začíname tušiť, že dnes by ten zjazd mohol vyjsť! Druhé zúženie prekonáme tiež k spokojnosti a na vrchol je to ešte zhruba 150 výškových metrov strmším ale širokým terénom.
Na vrchole sa stretávame slušná partia ľudí, okrem nás, je tu Tomáš s kamarátkou, dvaja horolezci a skupina šiestich Poliakov, ktorí vystúpili do sedla z Mlynickej doliny. Fúha, kde sa to tu nabralo?
Chvíľku sa rozprávame, ale nervozita stúpa akonáhle sa začneme pripravovať na zjazd. Pome na to!
Prvý ide Fero a vrchnú pasáž dáva s obrovským prehľadom a všetci okolostojaci ktútia hlavami. Toto nečakali.
Za ním sa spúšťam ja. Horná partia je v super podmienkach, sneh je dobrý, aj keď ak zabočíte príliš ku kraju je to ľadové. Treba byť obozretný. Zúženie sa však nezadržateľne blíži.
To vrchné prechádzam celkom v poriadku, mám strach zo splazov, ale ide to. Skáčam oblúky pekne jeden za druhým a som stopercentne sústredený. Na krajoch je ľad a tak sa rozhodnem vybrať si cepín a jazdiť s ním. Pokračujem Ďalším zúžením, prechádzam to bez pádu, aj keď niekoľko metrov idem bez oblúkov – hlavne bezpečne, nemám v úmysle padať a nezastaviť.
To nahoršie máme za sebou a žľab sa postupne začína rozširovať a strácať sklon. Na moje prekvapenie sú v spodnej časti žľabu ďalší štyria skialpinisti. Zaujímavé, dokopy teda 10 ľudí v Červneom žľabe v jednom dni.
Spodnú časť už zídem veľkou rýchlosťou, technický vrch treba doplniť poriadnym freerdie jazdením a tak mi nakoniec hodiny namerali maximálnu rýchlosť 70 km/h. Netuším, nakoľko presné je toto číslo, ale išiel som rýchlo a relatívne dosť po spádnici.
Po dojazde sa spoločne tešíme, usmievame sa a vymýšľame rôzne srandy. Dali sme to! Pred piatimi rokmi som si hovoril, že tento žľab nie je pre snowboardistov, že je príliš úzky na to, aby som si jazdu v ňom užil. Dnes ma to naozaj bavilo a mám z toho zjazdu skvelý pocit.
Ide o môj vôbec prvý zjazd, ktorý je v sprievodcovi od Mira Peťa označený čiernou farbou. Hurá!
Keďže je krásne počasie, rozhodneme sa ísť do žľabu Kôprovského štítu, ani jeden z nás tam ešte nebol. Po vykonaní rozšíreného kompresného testu v ňom však velíme na ústup a ideme na zaslúžené pivko na Chatu pri Popradskom plese. Tak zase nabudúce. Nazdar!
